Ako anorexia sa označuje vo všeobecnosti dlhodobá strata chuti do jedla nezávisle od vyvolávajúcej príčiny. V mnohých prípadoch vzniká následkom organického ochorenia a vymizne jej vyliečením. Inokedy sa zjaví pri skľúčenosti alebo depresii, ktoré nezriedka jedincovi odoberajú chuť do jedla. V týchto prípadoch anorexia nie je sama osebe chorobou, ale je logickým dôsledkom určitých okolností alebo symptómom iných ochorení.
Na strane druhej je anorexia nervosa komplexný obraz odporu voči jedlu psychiatrického pôvodu. Nie je prítomné žiadne príčinné organické ochorenie ani prechodná životná situácia, ale ochorenie vzniká z doposiaľ neznámych príčin a predstavuje chorobu v pravom zmysle slova.
Kto je náchylnejší na anorexiu?
Ide o ochorenie postihujúce predovšetkým ženy (až 95 % prípadov), najmä v období dospievania, pričom najrizikovejšie sú dievčatá medzi
Existujú domnienky, že rodinné prostredie prispieva k vzniku tohto ochorenia. Najmä nadmerne ochraňujúce rodiny, zdanlivo dokonalé a so strednou až vysokou životnou úrovňou, majú väčšiu pravdepodobnosť výskytu tohto ochorenia v rodinnom kruhu. Anorektické ženy majú inteligenčný kvocient presahujúci priemer; zvyčajne sú to osoby tiché, perfekcionalistky, so sklonom k samotárstvu.
Zdá sa, že existuje aj genetická alebo dedičná zložka podieľajúca sa na vzniku anorexie. To vysvetľuje, prečo deti alebo sestry pacientiek s anorexiou majú vyššiu pravdepodobnosť, že sa u nich vyvinie toto ochorenie.
Ako sa prejavuje anorexia?
Existuje séria spoločných charakteristík definujúcich toto ochorenie:
-
Odmietanie udržať si telesnú hmotnosť vyššiu ako 85 % teoreticky vypočítanej vhodnej hmotnosti. V úvodnej fáze sa ochorenie môže prejavovať ako malá posadnutosť telesnou hmotnosťou a snahou nepribrať, niekedy podporovaná aj okolím; táto posadnutosť núti jedinca znižovať príjem potravy, opakovane sa vážiť a počítať každú chvíľu svoju ideálnu hmotnosť. Postupne sa zjavuje intenzívny strach z obezity, hoci postihnutý jedinec má v skutočnosti hmotnosť pod hranicou teoretickej ideálnej hmotnosti. Výsledkom je nasledujúce správanie:
-
Únikové techniky, ktorých cieľom je nejesť, bez toho, aby si to okolie všimlo; výhovorky, aby jedinec mohol „jesť“ mimo domu, údajná nevoľnosť, ktorá mu zabraňuje prijímať potravu, schovávanie a skladovanie jedla, atď.
-
Pravidelné vyvolávanie zvracania, ktoré vedie k bolestiam brucha, páleniu záhy z podráždenia pažeráka žalúdočnou kyselinou a podráždenie hrdla neustálym návratom potravín premiešaných s kyselinou.
-
Používanie diuretík (lieky na odvodnenie), laxatív (preháňadlá) a klyziem (výplach čriev) s cieľom odstrániť čo najskôr stravu z organizmu.
-
Intenzívne telesné cvičenie s cieľom odstrániť „prebytočný tuk“.
-
Prežívanie pocitov skutočnej blaženosti nad stratou telesnej hmotnosti.
- Narušené vnímanie vlastného tela. Chorý jedinec doslova stratí náhľad na svoju postavu a pri pohľade do zrkadla sa vidí tučný, hoci skutočnosť je úplne odlišná. Z tohto sebaklamu pramení najväčší problém pri zdolávaní ochorenia, lebo všetky pokusy presvedčiť jedinca o jeho nadmernom vychudnutí stroskotávajú na jeho presvedčení o vlastnej nadváhe. Za vzor si jedinec berie a napodobňuje nejakú známu osobnosť, ktorá sa vyznačuje extrémnou chudosťou, a získava hlboké opovrhovanie (dokonca nenávisť) k obéznym jedincom.
- Vznik amenorey, t. j. strata menštruácie počas aspoň troch po sebe idúcich menštruačných cyklov, prakticky u všetkých žien s týmto ochorením. Vzniká následkom straty telesného tuku, ktorý je potrebný na správnu tvorbu ženských pohlavných hormónov. Často možno pozorovať zníženie alebo stratu libida, čiže sexuálnej chuti, ktorá môže vyústiť až do fóbie či odporu voči sexu. U mužov typicky vzniká impotencia.
-
Viaceré príznaky a znaky v dôsledku nedostatočného príjmu potravy a postupnej podvýživy ako zápcha (pre nedostatočný objem stolice) striedajúca sa s hnačkou (pri užívaní laxatív alebo potravín s preháňavým účinkom), neznášanlivosť chladu (pre chýbanie podkožnej tukovej vrstvy), opuchy dolných končatín (v dôsledku straty bielkovín), zvýraznenie ochlpenia u žien (narušením hormonálnej rovnováhy) a nízky tlak krvi. Často sa narúša aj spánkový rytmus so skorým prebúdzaním.
-
Odmietanie ochorenia; napriek informačným kampaniam a radám zo strany blízkych a lekárov si vo väčšine prípadov pacient ochorenie nepriznáva. Nezriedka je choroba sprevádzaná obrazom ťažkej depresie, ktorá sa stupňuje v priebehu trvania choroby a vedie k pokusom o samovraždu.
Existuje forma anorexie označovaná ako kompulzívna (nutkavá), pri ktorej sa striedajú striktné diéty s občasným „napchávaním sa“ jedlami s vysokou kalorickou hodnotou, čo následne vedie k pocitom viny a vyvolaniu zvracania. Pacient pritom pociťuje stratu sebaovládania. Tento nadmerný príjem potravy v krátkom čase sa označuje ako záchvat bulímie (chorobná žravosť) a objavuje sa zhruba u 50 % pacientov s anorexiou.
Počas určitého obdobia sa organizmus chorého jedinca prispôsobí prežívaniu a fungovaniu pri minimálnom prívode potravy (napr. jedno jablko za celý deň). Postupne sa však podvýživa stáva zjavnou a jedinec ju už nedokáže zakryť, hoci sa o to naďalej pokúša. Objavuje sa pocit na odpadnutie, slabosť z málokrvnosti, celková únava, bolesti kĺbov a svalov, zastretie vedomia a ďalšie vážne komplikácie, ktoré si vyžadujú umiestnenie jedinca v zdravotníckom zariadení.
Diagnostika anorexie
Je založená, ako pri väčšine iných ochorení, na potvrdení diagnostického podozrenia, ktoré vzbudzuje správanie a vzhľad pacientov u ich rodiny a blízkych. Spolu s vyššie uvedenými symptómami sa zjavujú niektoré typické alarmujúce signály, ktoré môžu zbadať iba blízke osoby a zastaviť tak ochorenie v jeho včasných štádiách. K týmto varovným signálom patria:
-
Zmena telesného vzhľadu: mierna bledosť, zmena výrazu tváre, voľnejšie oblečenie, strata sily a reflexov, atď.
-
Zmena charakteru: zvýšená citlivosť so sklonom k plačlivosti, zhoršenie intelektuálneho výkonu, zmena priateľov, izolácia od okolia, atď.
-
Vo všeobecnosti všetky zmeny, niekedy nenápadné, ktoré si môžu všimnúť iba rodičia. Hoci je dôležité odhaliť ochorenie včas, rodičia by nemali podľahnúť akejsi posadnutosti a snažiť sa vidieť symptómy ochorenia tam, kde v skutočnosti nie sú.
Definitívnu diagnózu stanoví až psychiater po zhodnotení pacienta. V každom prípade je najskôr potrebné vylúčiť existenciu iného ochorenia, ktoré by bolo zodpovedné za stratu telesnej hmotnosti.
Liečba
Cieľom liečby je:
-
Obnoviť primeraný stav výživy v rámci vhodných limitov: to je nezriedka možné len po umiestnení jedinca do špecializovaného zariadenia. V najťažších prípadoch je treba pristúpiť k podávaniu umelej výživy do žily alebo cez sondu zavedenú do žalúdka. Pacienti nezriedka trpia infekciami vzhľadom na úbohý stav imunitného systému. V tejto fáze je indikovaný absolútny pokoj a oddych s cieľom maximálne znížiť energetický výdaj.
-
Upraviť správanie týkajúce sa príjmu stravy: ako prevencia vyššie uvedeného ťažkého stavu podvýživy či v rámci liečby ťažkého stavu ochorenia vo fáze telesného zotavovania sa. Denne je potrebné kontrolovať telesnú hmotnosť a tiež diskrétne sledovať množstvo prijatej potravy.
-
Odstrániť psychologické a biologické stopy podvýživy, aby sa prerušil bludný kruh ochorenia. Tu zohráva dôležitú úlohu rodina, ktorá musí byť náležite informovaná a poučená psychiatrom o opatreniach potrebných na dosiahnutie úplného vyliečenia pacienta.
Na dosiahnutie vyššie uvedených cieľov je možné použiť dve rôzne liečebné zbrane:
- Psychoterapia: snaží sa o úpravu poruchy príjmu potravy a odstránenie mylného presvedčenia o obezite. S touto psychiatrickou technikou sa začína až po dosiahnutí určitej vhodnej hmotnosti, väčšinou je to hranica
- Farmakologická liečba: užívanie liekov zo skupiny antidepresív sa ukázalo účinné u tejto skupiny pacientov, najmä ak sa anorexia prelína so záchvatmi bulímie.
Prognóza
Čísla týkajúce sa úmrtnosti na toto ochorenie sú veľmi rozdielne, no môžeme povedať, že k úmrtiu na toto ochorenie dochádza zhruba u 15 – 20 % jedincov, ktorých stav si vyžaduje hospitalizáciu. Paradoxne úvodná odpoveď na liečbu (tak farmakologickú, ako aj na psychoterapiu) býva priaznivá, ale prchavá, preto často dochádza k návratu choroby a nezriedka k pocitom zúfalstva u rodinných príslušníkov.
Tieto relapsy nie sú nevyhnutne zlým prognostickým znakom a zjavujú sa až v 50 % prípadov. Asi tretina pacientov musí byť opakovane hospitalizovaná vzhľadom na vznik spomínaných komplikácií.
Komentáre